close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Vyhraješ, prehraješ...

9. ledna 2008 v 9:46 | Wednesday |  Moje poviedky
Sloboda? Voľnosť? Neha? Láska? Nie. Len samé utrpenie, žiaľ a poníženie. Bitka na dennom poriadku, modriny na každom, každučičkom kúsku môjho už i tak zúboženého tela. Vonku leto, v mojom srdci zima, mráz. Oči ako ľad, pohľad neprítomný, upretý niekam do neznáma. Ďaleko, preč od môjho domova, od môjho smútku a samoty. Domov. Ako smiešne len znie toto slovo. Tak nereálne, až to bolí.
Rozbitá fľaška, črepy a rozliaty lieh na podlahe. Krik. Rehot. Nechutné. Otec, čo nám to robíš? Monokelmi zdobíš matkinu tvár, tak útlu a vychudnutú. To už ti nestačí, že nás ničíš psychicky, musíš nás aj týrať, biť, o stenu s nami búchať, akoby sme ľudia ani neboli? Ty nemáš srdce? No to asi ozaj nemáš. Kde sú naše práva a slobody? Právo na lásku? Nie, to mi ani tak nechýba. Radšej by som už konečne uvítal pokoj, ticho a mier. Mier v mojom srdci v ktorom panuje boj. Neutíchajúci a vražedný, až to žily trhá. Všade krv a plač. Bože, jak ja len ten zápach krivdy nenávidím.
Ticho. Konečne. Asi už zaspal. Potichu sa vyplazím zo svojej izby, dvere nenápadne privriem a po špičkách sa priblížim k spálni. Mal som pravdu. Spí. Tíško zajasám a poberiem sa do kuchyne. Matka. Varí akoby sa pred chvíľou nič nebolo stalo. Usmeje sa ako keď som bol ešte malý a nevidel, čo sa doma deje. Asi si na to už zvykla. Všetko len tajiť, falošným úsmevom maskovať. Podídem k nej a nežne ju objímem. Sykne od bolesti a ja sa na ňu len karhavo usmejem. Vie, že to čo robí, správne nie je a predsa v tom pokračuje, svoju tvár nastavuje. Prijíma údery ako iní prijímajú dary. S úsmevom na perách. Čo vie, čo ja nie?
Krič! Bojuj! Raz vyhraješ. Určite.
Zvuk sirény napĺňa celú našu ulicu. Záchranári, policajti, požiarnici. Je tu každí. Otec v sanitke. Matka v putách. Krvavý nôž ako dôkaz o vine. Nemocnica. Pohreb. Súd a vezenie. Myslíte si, že to nie je spravodlivé? Máte pravdu, nie je. Život je už ale raz taký. Kruto sa s nami zahráva, sme len bábkami v jeho rukách. Čo sa stane zajtra? Nikto nevie. Môžeme len dúfať, že ten deň prežijeme.
Krič! Bojuj! Prehraješ. Určite.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Milý pútnik, klikni ak si tu a zanechaj komentík pre radosť ^_^

KLIK ^_^

Komentáře

1 Samanta Samanta | Web | 9. ledna 2008 v 19:04 | Reagovat

v sucastnosti je tyranie domace dost diskutovana tema, no je toto najhorsie ak clovek nema doma pevne zazemie..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.